Fokus: Bělorusko

Alexandr Lukašenko: posledný európsky diktátor alebo tragická figúra muža, ktorá nevie kedy prestať?

Politická kariéra Alexandra Lukašenka zdanlivo imituje mýtický príbeh o Daidalovi a Ikarovi, v ktorej však postupne inkarnuje oboch protagonistov. Jeho geniálnym vynálezom bola špecifická forma demokracie, ktorú si prispôsoboval podľa svojich potrieb. Naopak jeho Ikarovskými momentmi sa postupne stávali všetky nasledujúce voľby, pri ktorých bol menej a menej opatrný. Bieloruský ľud znášal jeho autoritárske tendencie pod hrozbou represálií posledných 26 rokov. Tieto voľby boli však iné a ľudia sa rozhodli proti nemu povstať tvrdšie ako kedykoľvek predtým. Nachádza sa Lukašenko vo voľnom páde na dno alebo sledujeme plynulý prechod Bieloruska do úplnej diktatúry?

Alexander Lukašenko, nechvaľne známy ako posledný európsky diktátor, sa drží pri moci v Bielorusku od roku 1994. K moci sa dostal spolu s uzákonením bieloruskej ústavy, ktorá bola v roku 1996 prepísaná a následne v roku 2004 doplnená referendom, ktoré mimo iného umožnilo Lukašenkovi kandidovať do úradu neobmedzene. Účasť na tomto referende bola viac ako 90% všetkých právoplatných voličov za viac ako trojštvrtinovej podpory referenda, podľa výsledkov volebnej komisie Bieloruska. 

Už v roku 2004 označovali svetové média Lukašenka ako ,,Bossa Bieloruska” a bežní občania odmietali pod vlastným menom komentovať situáciu pod strachom z represie. 

,,Sledujeme zrod nového Stalinizmu,” komentoval Leonid, ktorého priezvisko nikdy nebolo zverejnené, pre reportéra The New York Times.  

Ekonomická situácia v Bielorusku

Socio-ekonomické nastavenie Bieloruska v posledných 26 rokoch nasleduje jediný cieľ – proliferáciu a rozširovanie sféry vplyvu Alexandra Lukašenka a ním dosadených blízkych. 

Tri štvrtiny hospodárstva reprezentuje verejný sektor, ktorý je však závislý od svojho fungovania na ťažkom priemysle. Tomu dominuje len pár štátom vlastnených firiem, ktoré sú podporované a veľmi neefektívne. Hrubé zásahy Lukašenkovho kabinetu do štátnej ekonomiky spôsobujú jej stagnáciu ak nie rovno recesiu. 

Prečo na tom záleží?

Bieloruský priemysel nemá tendencie a ani kapacity produkovať konkurencieschopné tovary a služby pre západný trh a preto sa obracal hlavne smerom k Moskve, ktorá nákupom lacnej energie dotovala miestami až 10% bieloruského HDP. So zhoršujúcimi sa bilaterálnymi vzťahmi Moskvy a Minsku sa však táto forma podpory vytratila pri Putinovej snahe na Lukašenka zatlačiť. 

Bielorusko hralo svoju geopolitickú kartu príliš dlho a jej vyjednávací kapitál s tým jednoducho nekorešpondoval. EÚ od počiatku Lukašenkovej vlády považovala každú malú zmenu za známku postupu a maximálne odďaľovala prísnejšie postoje, najmä zo strachu, že by to mohlo spôsobiť jeho útek na stranu Kremľa. V roku 2016 sa po prepustení politických väzňov začali dokonca vzťahy medzi Minskom a západom otepľovať, no to jednoducho nestačilo na prijatie naivnejšieho postoja západných investorov alebo USA.

Po dišputovaných voľbách sa Lukašenko pripravil o pozíciu vyjednávača. Stáli za tým jeho mnohé zlé politické rozhodnutia, medzi ktoré patria, mimo iného, nedemokratické voľby alebo apel na vojenskú podporu z Moskvy, ktorá len zničila jeho naratív o útlaku zo všetkých strán a o jeho postave posledného strážcu Bieloruskej nezávislosti. 

Situácia pred voľbami

Nálada v spoločnosti sa pred tohtoročnými voľbami zmenila. Priemerný bielorus sa však mohol spoľahnúť na predvolebné stálice ako zatýkanie opozičných kandidátov alebo fakt, že vo večernom vysielaní štátnej televízie, ktorá je podľa všetkého najdôležitejším zdrojom politických informácií, dostali významný výstup iba dvaja kandidáti. Prvým z nich bol Alexandr Lukašenko, ktorému televízia venovala 94% celkového priestoru, čo je v prepočte zhruba 390 minút, väčšinu z toho formou priameho prejavu. Druhý podstatný výstup trval 30 sekúnd a pochádzal z úst zatknutého opozičného kandidáta Viktara Babaryku. S ním sa vo väzení nachádzali aj ďalší dvaja kandidáti a potenciálni vyzývatelia režimu – Mikola Statkevič a Sergej Cichanovski, manžel ,,prezidentky ľudu” Svetlany Cichanovskej. Tretí Valeryj Capkala z obavy z rovnakého osudu ušiel z krajiny. 

Do ulíc vychádzali mnohí. Mladí, ktorí nikdy nezažili iného prezidenta a starí, ktorí nikdy nežili v slobodnej krajine. Ich motívy boli rovnaké – slobodné a spravodlivé voľby a ich osudy taktiež  –  podliatiny, zlomené kosti a drastický prístup k tým, ktorých OMON (špeciálne jednotky bieloruskej polície/alternatíva k ČR Urne) stihol dobehnúť a odvliecť.

Voľby v rozpore s demokraciou, ale aj zdravým rozumom. 

Výsledok bol vopred daný. Diktátorova schéma, ktorá využívala najmä inštitút predčasného hlasovania mu zaistila víťazstvo. No Lukašenko nemohol voľby jednoducho len zmanipulovať a vyhrať diskrétne, s rozdielom, ktorý by mu zaistil mandát a zároveň nebol absurdný aj pre politického analfabeta. Lukašenkovo oficiálne víťazstvo proti Svetlane Cichanovskej v pomere 8:1 spôsobilo úplnú stratu de facto neexistujúcej legitimity jeho úradu. Už prebiehajúce protesty sa rozprúdili násobne viac a obe strany mobilizovali maximum svojich kapacít.

Podľa odhadov serveru Meduza a AP sa protestov počas povolebnej noci zúčastnili desaťtisíce ľudí a zároveň to boli aj ich korešpondenti, ktorí utrpeli zranenia počas brutálnych zákrokov jednotiek OMON. Desivé zábery ako maskovaní policajti poriadkovej polície mlátia demonštrantov a hádžu medzi nich zábleskové granáty však nie sú žiadnou novinkou, naopak nevídaná je skôr odvaha bielorusov, ktorí sa týmto napínaním svalov nenechali zastrašiť. 

Je lepšie umrieť v boji za slobodu ako žiť v terore, no obesenie sa nie je cesta martýra.

Mnohí protestujúci riskujú slobodu a život či už vedome alebo nie. Priḱladom sú obyčajní ľudia ako Alexandr Tarajkovski, ktorého zastrelili policajné zložky alebo Gennadij Šutov, ktorý zomrel na strelné poranenia hlavy. Zatiaľ čo tieto správy šíria po celom svete vlny pohoršenia a hnevu sú to ľudia ako Alexandr Vichor alebo Konstantin Šišmakov, ktorí naozaj dokresľujú kontúry zúfalstva a šialenstva, v ktorom sa Alexandr Lukašenko nachádza. Alexandr Vichor sa údajne zúčastnil na nepovolených demonštráciach v Homeli v deň volieb. O tri dni neskôr polícia kontaktovala jeho matku so správami, že Alexandr je mŕtvy a ako príčinu smrti uviedli predávkovanie drogami. Podľa rodiny Alexandr trpel srdcovou poruchou, ktorá bez poskytnutia lekárskej pomoci mohla spôsobiť jeho smrť.

Ešte horší je príklad Konstantina Šišmakova, ktorý bol člen volebnej komisie. Napriek nátlaku odmietol podpísať záverečný protokol a odišiel. Protokol podpísal niekto za neho. Necelý týždeň potom, čo sa s tým zdôveril blízkym a priateľom ho našli obeseného. Rovnaký osud postihol aj Mikitu Kryvcova. V oboch prípadoch vyhlásila polícia ako príčinu smrti samovraždu a v oboch prípadoch im to bieloruská verejnosť absolútne neverí.

Nie je podpora prezidenta ako podpora prezidenta.

Už je to tretí mesiac, čo je každá spoločenská vrstva Bieloruska v uliciach, či už sú to dôchodci v pochodoch múdrosti alebo ženy, ktoré maskovaní hrdinovia z OMON nemajú problém mlátiť obuškami. Ľudia vyjadrujú nesúhlas a nespokojnosť a každé hrubé prekročenie hraníc ľudí len utvrdzuje v tom, že to za čo bojujú je správne. Častokrát sa stáva, že OMON napriek hrubej sile a technike jednoducho musí uvoľniť pozície, pretože sú v početnej nevýhode. 

Na druhej strane sú pochody na podporu dišputovaného prezidenta. Zamestnanci štátnych podnikov sa buď dohodli na generálnom štrajku alebo sú nútení zúčastňovať sa týchto frašiek pod hrozbou straty práce alebo hrubších represií. Na protesty sú ľudia zvážaní autobusmi, častokrát sa medzi nimi nachádzajú príslušníci tajných služieb v civile. Tajní infiltrujú aj Telegramové skupiny (pozn. autora – šifrovaná messenger aplikácia), v ktorých burcujú demonštrantov demokratickej opozície k vytváraniu nepokojov. Zatiaľ čo demokratická opozícia je potláčaná hrubými praktikami a devalvovaná zo strany štátu. 

Obháji Lukašenko post posledného európskeho diktátora?

Pokiaľ nie ste v práci, pite vodku a do sauny choďte aspoň dvakrát týždenne.

Alexandr Lukašenko nezvládol svoju moc, nezvládol viesť krajinu k prosperite, nezvládol správne adresovať pandémiu nového koronavírusu a nezvládol ani zamaskovať fixlovanie volieb. No toto nie je prvýkrát, kedy niečo nezvládol. Či už to bolo vyššie spomínané referendum v roku 2004, protesty v roku 2010 alebo tohoročné pred a povolebné protesty. To však neznamená, že sa neudrží pri moci. Ostáva pravdou, že tieto protesty sú najväčšie zatiaľ a rovnako aj to, že mnohí vojaci a aj príslušníci OMON verejne vyzliekajú uniformy a odmietajú mieriť zbrane nabité ostrou muníciou voči svojím spoluobčanom. 

No ak nedokáže vplyv západu dorovnať nervozitu Vladimíra Putina z toho, že stratí moc v ďalšom štáte hraničiacim s Ruskom aj demokratická opozícia sa jedného dňa vyčerpá a Lukašenko promenádujúci sa so samopalom a v taktickej veste opäť raz zvíťazí.

Photo by Andrew Keymaster on Unsplash