Cancel culture – znak dospievania moderných demokracií alebo lynčovanie?

Článok je názor autora, nevystihuje postoje Pražského Studentského Summitu alebo Asociace pro Mezinárodní Otázky

Spoločenská solidarita a odmietanie činov, ktoré sú v rozpore s ľudskými právami sa transformovali do honu na čarodejnice a cenzúry na steroidoch.

Keď Samuel Morse skonštruoval morseovu abecedu určite nečakal, akú komunikačnú revolúciu spôsobí. Rovnako ani Sir Tim Berns Lee, ktorý dal svetu World Wide Web, alebo jednoducho internet, rozhodne nečakal, že dodá platformu ľuďom, ktorí sa snažia presvedčiť verejnosť o tom, že Mark Zuckerberg je jašter. 

Internet dal hlas tým, ktorých by sme za iných okolností nikdy nepočuli, umožnil spojenia ľudí, ktorí by žili celé životy vo vzájomnej ignorácií a katapultoval technologický progres. No ako každý “zázrak” priniesol so sebou aj vlnu negatív. Nehovorím teraz o TikTok účtoch ľudí nad 40 alebo Sputniku, ale o FOMO (fear of missing out alebo strach z vynechania je psychologický jav, ktorý vzniká pri obrovskom pretlaku informácií, človek má tak pocit, že zaostane, ak sa odpojí, pozn. autora), upravenej realite mnohých internetových celebrít alebo masívnym nárastom porúch pozornosti, príjmu potravy alebo iných psychických problémov spôsobeným nadmernou konzumáciou sociálnych sietí zo strany adolescentov. Existuje však jeden fenomén, ktorý funguje presne naopak. Začína ako jednoduchý príspevok užívateľa s trochu väčším dosahom a paralyzuje kariéru celebrít. Cancel culture alebo kultúra rušenia je forma ostrakizmu a tým pádom manipulácie trhu. Nikto predsa nechce podpisovať zmluvy s celebritami, ktorých cancel hashtagy trendujú rýchlejšie ako fotky mačiek s klobúkmi. 

Podľa niektorých môžeme hľadať počiatky cancel culture v sérií call-outs alebo verejných poukázaní na sexuálnych násilníkov zo strán obetí, ktoré sa spojili do hnutia #MeToo. Dynamiku tento trend získal aj vďaka afroamerickej komunite na twitteri. Cancel culture teda začala ako masívna spoločenská akcia proti myzogýnom, rasistom a násilníkom. Teraz útočí na speváčky, hercov, ktorí spolupracujú s UNICEF a v podstate nikto nie je naozaj v bezpečí.

Nie je cancel ako cancel

Na internete existuje mnoho rebríčkov hodnotiacich „najväčšie” rušenia celebrít toho, či oného roku. Pri rušení celebrít ako napríklad Ellen DeGeneres prichádza iniciatíva oprávnene, jednoducho sa správala k ľuďom absolútne ohavne. No rušenie hercov ako Tom Hiddleston, ktorý počas svojej reči na Golden Globes hovoríl o lekároch bez hraníc a vyslúžil si za to pejoratívne označenie „bieleho záchrancu” je totálne absurdné. Rovnako ako snahy rušiť Taylor Swift alebo Eminema, za údajné glorifikovanie domáceho násilia v pesničke Love the Way You Lie, na ktorej kolaborovala aj Rihanna, obeť domáceho násilia.

Vzrušenie z rušenia 

Svet a spoločnosť sa menia, okovy konzervatívnej morálky sa rozvoľňujú deň za dňom a tak sa z uniformnej společnosti bieleho heterosexuálneho Európana stáva západný svet diverznejším a kultúrne bohatším miestom každý deň. A to je skvelé, naša spoločnosť bude vždy len tak silná ako jej najslabšie články a pokým nedokážeme všetkým garantovať rovnakú príležitosť, zaslúžime si cancel ako celá spoločnosť. Problém je, že to robíme úplne zle. Na miesto kalibrácie morálneho kompasu prechádzame z extrému do extrému. Polarizujeme spoločnosť a trestáme pluralitu názorov v snahe bojovať za kultúrnu diverzitu. Najhoršou časťou cancel culture je vyhrabávanie starých prehreškov bez kontextuálneho porozumenia situácie. Nechcem tým povedať, že ak sa niekto stal obeťou sexuálneho obťažovania pred 30 rokmi, nemá právo prehovoriť, to nie. Skôr je dôležité pozrieť sa na tú či onú situáciu prizmou toho čo je dobré v danom období. Ako príklad uvediem Jimmyho Fallona a prípad z roku 2000, kedy v jednom zo svojich skečov použil blackface alebo teda tmavé farby na tvár aby mohol impersonovať černocha, Chrisa Rocka. Po 20 rokoch sa na svojom Twitteri ospravedlnil a poďakoval komunite za to, že ho „postavili pred zodpovednosť”. 

Použiť blackface v akejkoľvek situácií je úplne zvrátené no pred 20 rokmi úplne bežné v popkultúre. Koniec koncov, prepisovaním epizód si kvôli použitiu blackface prešli aj kultové sitcomy ako The Office alebo Scrubs. Ak by sme mali ísť do extrému, Platón mal v čase svojej smrti päť otrokov no alegória o jaskyni je stále súčasť filozofie 101 a #cancelPlato obsahuje len jeden thread na twitteri. 

Čo ďalej?

Zrušme rušenie a začnime znova, uvažujme ako jednotlivci a uvažujme čo sú skutočné problémy tohto sveta. Ak to nespravíme tak jedného dňa sa veľmi jednoducho môže stať, že ktokoľvek z nás bude canceled za to že jedol mäso, cestoval prostriedkami na fosílne palivo, nakupoval fast-fashion alebo nebojoval otvorene za práva menšín. Boj za správne veci musí mať správnu formu, logiku, no najmä trochu kultúry. 

A na záver, ak by vás zaujímali veci, ktoré si rušenie naozaj zaslúžia začnime influencermi, ktorí neoznačujú reklamu, módnymi gigantmi, ktorí zneužívajú moderné koncentračné tábory čínskeho režimu alebo Amazon, ktorý je zlý asi na každej úrovni počnúc boja s odbormi až po snahu deformovať trh s liečivami.

Photo by Markus Winkler on Unsplash