Názory v tomto článku sú výlučne dielom šéfredaktora, nereprezentujú názor Pražského Studentského Summitu, AMO, ani iných spriatelených subjektov.
Svet sa nemá zrovna najlepšie. Časť planéty horí, ďalšia je zamorená odpadkami. Takmer 10% populácie sa pohybuje na hranici absolútnej chudoby a oblečenie, v ktorom sa promenádujú skorumpovaní politici, ktorí sa chcú vyjadrovať k reprodukčným právam žien, šijú muži, ženy a deti v podmienkach, ktoré predstavujú novodobé otroctvo.
Toto je len drobná ochutnávka toho, čo všetko sa dá adresovať na dennej báze a s čím, ako jedinci, zdanlivo nemôžeme nič spraviť a tak sa len topíme v úzkosti z bezmocnosti. Odpoveďou na túto frustráciu môže byť nejaká forma aktivizmu a participácie na udržateľnom riešení… no táto iniciatíva často končí ešte náročnejšie ako život v ignorancií.
Aktivizmus, na žiadnej úrovni, nie je otázkou modernej doby a v histórií reprezentuje nespočetné množstvo katalyzátorov pozitívnej spoločenskej zmeny. Preto sa zdá, že organizovanie sa, otvorený nesúhlas, protest a hľadanie riešení je najlogickejší postup. Teda to a účasť na voľbách, ale takú možnosť nemajú všetci.
Aktivistický x-washing
Problémom je, keď sa aktivizmus stane prostriedkom vlastnej propagácie. Je fenoménom modernej doby, že sa influenceri, ktorých živobytie vychádza z nadspotreby vyjadrujú k fast-fashion. Že platformy, ktoré vedú otvorenú spoluprácu s Nestlé, poučujú ľudí ako majú žiť viac eko život. Že mladí politici obhajujú logicky absolútne neprijateľný zákon na zrovnoprávnenie sexuálnych menšín so slovami “je to lepšie ako nič”.
Sebeckí a hlúpi ľudia existovali vždy, to nie je nič nové. Problémom je, že teraz sme všetci spojení a tak nás každý deň bombardujú veľké frázy malých ľudí s nulovým obsahom a obrovským dosahom. Podobná aktivita neznamená, že zo dňa na deň aktivizmus skončil. Znamená to, že sebecké promovanie vlastnej “značky” parazituje skutočný zmysel a vyčerpáva rozsah pozornosti bežného človeka.
Je predsa oveľa jednoduchšie kúpiť si vegánsky burger od spoločnosti, ktorá stále benefituje z detskej práce, ako obmedziť konzumáciu mäsa a živočíšnych produktov. Zjednodušovanie riešení problémov na akejkoľvek škále je kontraproduktívne a okrem otupovania dovtedy nezainteresovaných ľudí negatívne vplýva aj na sféru skutočného aktivizmu.
Vyhorenie v aktivizme
Syndróm vyhorenia je skutočný, rozsiahly a stále relatívne ignorovaný problém. Jedenásta revízia medzinárodnej klasifikácie chorôb (ICD-11) ho definuje ako “Syndróm vychádzajúci z chronického pracovného stresu, ktorý nebol úspešne menežovaný”. Aktivizmus nie je pre všetkých práca, ale skôr istá forma spôsobu života, ktorá podlieha iným povinnostiam, ako napríklad rodina alebo práca. Znamená to, že na aktvizmus, ktorý je emocionálne častokrát extrémne vyčerpávajúci, dokážeme ľudskými silami vydávať menej energie. A tým pádom sa pohybujeme na hranici vyhorenia od úplného začiatku.
Syndróm vyhorenia predstavuje pre aktivizmus, aký ho poznáme, zásadnú hrozbu, pretože ovplyvňuje to, akí ľudia sa v konečnom dôsledku budú zúčastňovať na rôznych iniciatívach.
Rady na to, ako sa vyhnúť vyhoreniu v aktivizme v podstate korešpondujú s bežným vyhorením. Je dôležité si svoje aktivity plánovať dopredu, reflektovať nad nimi v dlhodobom časovom rámci, vyhradiť si špecifický čas na to, kedy sa agendám, ktoré sú pre nás dôležité budeme venovať. V neposlednom rade taktiež treba sledovať či neprejavujeme známky apatie, depresie alebo cynizmu.
Cynizmus alebo komfort
Hnevať sa je extrémne jednoduché a obzvlášť jednoduché je hnevať sa na už spomenutých ľudí, ktorí sa vezú na spoločensky dôležitých témach. Je dôležité rozlíšiť či to robia z vlastnej nevedomosti alebo pod vidinou zisku. Možno sa im len páči byť desať minút relevatní.
Dôvody sú rôzne. No ak chceme niečo zmeniť, musíme zmeniť najprv to, ako problém rámcujeme. Je veľmi jednoduché vzoprieť sa voči ľudom, ktorí šíria osvetu nesprávne. Nadávať im v súkromných správach, v komentároch alebo stratiť chuť čokoľvek robiť, pretože na konci dňa oni budú tí, ktorí majú miliónový dosah. V tomto informáciami presýtenom svete je veľmi jednoduché stratiť niť a žiť v pocite, že zmena nemá cenu, že ľudia zmenu nechcú a oveľa viac im vyhovuje status quo. To je však len bublina, ktorú z časti na seba navliekame aj sami.
Čo teraz?
Je dôležité na chvíľu sa zastaviť a reflektovať nad tým, ako investujeme našu energiu. Je možné, že už dlhšie bojujete s veternými mlynmi, čo vás stojí energiu a radosť zo života a zároveň neprináša žiaden výsledok. Alebo ste už dávno ako aktivisti vyhoreli a jediné, čo vám ostalo je smiať sa z internetových mikrocelebrít, ktoré sú ochotné za trošku dopamínu formovať svoju osobnosť tak, ako sa im to práve hodí. Prípadne ste celým týmto nedoknutí či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne.
Na tom naozaj nezáleží. Jediné dôležité je, ako sa k tomu postavíte teraz. Najdôležitejšie je pripraviť sa na to, že zmena trvá, trvá dlho a nie je to zábavný, revolučný proces plný molotov koktejlov. Je to nuda, asi taká nuda ako pravidelne si umývať zuby alebo vynášať smeti.
V najbližších mesiacoch vám prinesieme sériu článkov, ktoré sa budú venovať jednotlivým spoločensky-pálčivým témam a tomu, ako môžete k veci prispieť vy. Tie vám môžu poslúžiť ako vstup do nejakej organizácie, znovunájdený druhý dych alebo len ako rozšírenie obzorov.
A nezabudnite, že za dysfunkciu ostatných nie ste osobne zodpovední, snaha spraviť svet lepším miestom vám musí dodávať energiu nie čerpať z vás chuť žiť.
